Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1343. Potvrdzuje to opis darovacej listiny kráľa Ľudovíta I., ktorou kráľ potvrdzuje Viliamovi Drugethovi držbu majetkov v Zemplínskej stolici – hradov Brekov a Jasenov a 92 obcí, ktoré pôvodne patrili Petrovi Peteňovi.
Drugethovci obce vlastnili až do začiatku 18. storočia, kedy prechádza do majetku Csákyovcov. V polovici 19. storočia ju vlastnili Rohlovci a začiatkom 20. storočia tu mal väčší majetok Ján Hering Gottfried.
Čo sa týka osídlenia obce obyvateľstvom, môžeme konštatovať, že od polovice 13. storočia a v priebehu 14. storočia preniklo na toto územie už väčšie množstvo rusínskeho roľníckeho obyvateľstva, ktoré uhorskí zemepáni usadzovali na svojich majetkoch v rámci doosídľovania na nemeckom práve.
Pri osídlení obce bola rozhodujúca druhá vlna osídľovania v rámci valašskej kolonizácie, v ktorej koncom 14. a začiatkom 15. storočia prevládalo rusínske obyvateľstvo z Haliča, Vladimírsko- volyňska, so zlomkom poľského a pôvodného valašského obyvateľstva.
V priebehu storočí sa menil často aj názov obce, jeho význam po obsahovej stránke však ostal dodnes rovnaký.
Vývoj názvu obce prebiehal nasledovne:
V roku 1598 bolo v Pčolinom 39 domov. Snina v tomto čase mala 62 domov, Belá nad Cirochou a Pichné mali po 16 domov.
V období panovania Márie Terézie tu bolo 111 usadlostí. V roku 1787 malo Pčoliné 135 domov a 948 obyvateľov. Do roku 1828 pribudlo ďalších 19 domov a počet obyvateľov narástol na 1160. Pokles počtu obyvateľov nastáva v roku 1831, keď sa mnoho Pčolinčanov vysťahovalo z obce pred šíriacou sa epidémiou cholery na „dolnú zem“.
PČOLINÉ V 20. STOROČÍ
Veľmi nepriaznivo zasiahlo do života obce vypuknutie 1. svetovej vojny. Muži v produktívnom veku museli zanechať svoje rodiny a narukovať do rakúsko – uhorskej armády. Domov sa už nevrátili Mikuláš Cvik, Ivan Kerlik, Fedor Gazdik, Michal Škumanič a Ivan Gezun. Mnohí utrpeli zranenia a vrátili sa domov ako vojnoví invalidi. Každodenný život v obci komplikovalo i to, že v prvých dvoch rokoch vojny bola obec bezprostredným dejiskom vojenských akcií. Padlých pochovávali na vojenskom cintoríne neďaleko kostola.
Po skončení vojny a rozpade Rakúsko – Uhorska vznikali nové štáty, medzi ktorými bolo aj Československo. Pčoliné sa stalo jeho súčasťou. Ani po vzniku 1. Československej republiky sa životná úroveň v obci výrazne nezmenila. Väčšina občanov pokračovala v tradičnom hospodárení, poniektorí sa príležitostne zamestnávali.
Od 21. 7. 1939 sa Pčoliné stalo súčasťou Slovenského štátu, po pripojení časti Sninského okresu k horthyovskému Maďarsku sa Pčoliné stalo pohraničnou obcou. Z obce boli deportované židovské rodiny. Boli opravené cesty a vybudované dva mosty.
Za svetlú stránku v dejinách našej obce považujeme ťažký, ale víťazný boj proti fašizmu. Domáci odboj viedli a organizovali komunisti a vlastenci.
V auguste 1944 sa do priestoru Pčoliného z Poľska presunul partizánsky oddiel Belov majora Belova (občianskym menom Kovalenko), ktorý sa v obci napojil na stranícku skupinu komunistov vedenú Jánom Hakošom. V okolí Pčoliného sa zakrátko vytvorila veľká partizánska základňa a partizánmi bolo obsadených 12 dedín. Do protifašistického odboja sa zapojila prevažná časť obyvateľov našej obce. Civilné obyvateľstvo poskytovalo hlavne informácie a stravu. Mnoho našich občanov priamo vstúpilo do partizánskych oddielov.
15. 9. 1944 vyslalo nemecké velenie letectvo, ktoré počas bombardovania obec doslova vypálilo. Do základu zhorelo 98 rodinných domov a 106 hospodárskych budov. Ľudia zostali bez prístrešia, zhorelo šatstvo, obživa dokonca i hospodárske zvieratá. Po odchode partizánskych brigád z nášho priestoru vzhľadom na blížiaci sa front, dňa 22. 9. 1944 obec obsadila nemecká armáda. Na výstrahu bol Nemcami popravený príslušník odboja, 22- ročný Pčolinčan A. Vatľak. Život občanov sa stával zo dňa na deň ťažší, obyvateľstvo trpelo každodennými leteckými a delostreleckými útokmi na obranné pozície nemeckej armády.
22. 11. 1944 bolo násilne evakuovaných 30 rodín, ktoré sa ocitli až v okolí Martina a Dolného Kubína, domov sa vrátili až v lete 1945.
25. 11. 1944 bola obec oslobodená.
Za aktívnu činnosť v protifašistickom odboji a za zásluhy pri obnovení ČSR bola obec v roku 1946 Slovenskou národnou radou ocenená Radom SNP II. Triedy.
Rad Červenej hviezdy Pčolinému udelil prezident ČSSR v roku 1964 za odbojovú činnosť a pomoc SNP.
Pamätná medaila bola obci udelená prezidentom ČSSR pri príležitosti 20. výročia SNP.
Ďalšiu pamätnú medailu udelil našej obci ÚV KSČ a ÚV NF pri príležitosti 30. výročia SNP.
V roku 2010 udelil obci Minister Obrany Slovenskej republiky pamätnú medailu Za účasť v boji proti fašizmu a za oslobodenie vlasti.
V roku 2015 bola Ministrom Obrany Slovenskej Republiky obci Pčoliné udelná pamätná medaila k 70. výročiu SNP a ukončenia 2. Sv. vojny.
POVOJNOVÉ OBDOBIE
Život v obci v tomto čase organizoval prvý povojnový Miestny národný výbor v Pčolinom. Jeho predsedom sa stal Ján Hakoš.
Na sklonku zimy 1945 prichádza do Pčoliného potravinová pomoc. Obilie a múku poskytla sovietska armáda. Postupne sa Pčolinému dostáva pomoci od Medzinárodnej organizácie Červeného kríža a organizácie UNRA vo forme potravín a šatstva.
Dňa 23. 10. 1945 boli z iniciatívy armádneho generála Ludvíka Svobodu do okresu Snina dopravené náhradné drevené ubytovacie jednotky (baráky). Prvé tri pridelili obci Pčoliné ako najviac zničenej obci v okrese.
Pokojný život občanov narušila správa o vyčíňaní banderovcov, prichádzajúcich z poľskej strany hraníc, ktorí 24. 6. 1947 vstúpili i do našej obce a to v úseku Potik. Obsadili viac než 30 domov. Po mohutnej prestrelke s príslušníkmi čsl. armády dislokovanej v obci banderovci ustúpili.
15. 3. 1948 zriadila Krajská správa pôšt Košice stály poštový úrad. Zhruba o dva mesiace začala na linke Papín – Snina premávať aj autobusová doprava. V roku 1950 sa začala výstavba budovy MNV ukončená bola v roku 1953 a bolo založené Jednotné roľnícke družstvo, ktoré malo 39 zakladajúcich členov. O rok neskôr bola v obci zriadená predajňa obuvi pod názvom „Vesna“.
V lete 15. 7 . 1951 sa na bývalých farských pozemkoch začala výstavba kultúrneho domu.
1. 8. 1953 bola v priestoroch budovy MNV zriadená prvá ambulancia obvodného lekára.
Marcovým uznesením MNV z roku 1954 o zriadení stavebného obvodu pre výstavbu nových rodinných domov na cirkevných pozemkoch pokračovala druhá fáza náhrady za vojnové škody. V druhom štvrťroku 1958 sa začala výstavba obchodného domu. Investorom stavby bola Jednota spotrebné družstvo v Humennom.
Dňa 4. 1. 1957 sa obec napojila na elektrický prúd. O dva roky pribudlo do obce verejné osvetlenie a verejný rozhlas.
V roku 1960 začalo v obci premietať stále kino „Pobeda“ v tomto roku občania vybudovali Pomník padlým v 2. svetovej vojne. Hlavné úsilie v tomto období obec sústredila na upevňovanie a zveľaďovanie miestneho družstva.
V rokoch 1976 – 1985 bola dokončená výstavba materskej školy a regulácia Pčolinky. Boli to roky najväčšieho rozmachu a budovateľského úsilia, za ktoré bola naša obec vládou SSR, v súťaži organizovanej národnými výbormi vyznamenaná „Čestným uznaním I. stupňa“.
CIRKEVNÝ ŽIVOT
Prvý osadníci si do Pčoliného priniesli svoju vieru. Historické dokumenty hovoria o tom, že to bolo pravoslávie.
Prvý grécko – katolícky „pop“ začal v obci pôsobiť v roku 1792.
Dostupné archívne dokumenty uvádzajú, že prvý chrám v Pčolinom drevený kostolík „ Sv. Paraskevy“ bol postavený v roku 1640 na Hrunku neďaleko terajšej cerkvi. V roku 1800 bola postavená nová kamenná cerkev, ktorá kvôli nedostatočnej statike bola v roku 1901 zbúraná. Na jej základoch vďaka iniciatíve E. Byháriho vyrástla v rokoch 1901 – 1903 nová cerkev „Roždestva Bohorodyci“.
Pri murovanej cerkvi sa nachádza veľmi starý dub, o ktorom sa traduje, že bol vysadený podľa starorusínskeho zvyku na mohyle pčolinského farára - monacha Vasilija v roku 1670. Ten mal v Pčolinom pôsobiť v rokoch 1640 - 1670. To by znamenalo že uvedený dub je starý takmer 350 rokov.
Z kameňov starej cerkvi bola v rokoch 1900 – 1901 vybudovaná kaplnka „Michaila Archanhela“. V čase pôsobenia popa Ivana Husnaja bola v roku 1841 vybudovaná fara, ktorá slúži dodnes.